Historická hanba Viedne: V preslávenej koncertnej sále lietali facky

Vo Viedni roku 1812 vznikla Spoločnosť priateľov hudby (Wiener Musikverein). V priebehu rokov zakladá v rakúskej metropole konzervatórium, spevácky spolok a tiež organizuje vlastné koncerty. Vo viedenskom Vnútornom meste prevádzkuje od roku 1831 koncertnú sálu so 700 miestami na sedenie. A hoci sa čoskoro ukáže, že jeho kapacita nedostačuje, Spoločnosť priateľov hudby bude tunajšie priestory využívať tak trochu z núdze takmer 40 rokov.

Tŕň z päty jej vytrhne až cisár František Jozef I. (1830–1916). Na ním darovanom pozemku na južnom okraji historického centra Viedne vyrastá v 60. rokoch 19. storočia nová koncertná budova, navrhnutá dánskym architektom Theophilom Hansenom (1813–1891), pre ktorú sa časom vžije meno Musikverein. Slávnostne je otvorená v januári 1870. Vo svojich útrobách ukrýva prekrásnu Zlatú (či Veľkú) sálu s kapacitou 2000 divákov, ktorá dnes patrí medzi koncertné priestory s najlepšou akustikou na svete. A práve v tomto „chráme“ klasickej hudby sa v roku 1913 odohrá škandál, o ktorom sa bude ešte dlho rozprávať celé Rakúsko!

Trochu riskujú

Na koncerte v Zlatom sále naplánovanom na 31. marca majú v premiére zaznieť diela expresionistických skladateľov, ktorí odmietajú tradičné hudobné prostriedky. Jedným z nich je Arnold Schönberg (1874 – 1951), ústredná osobnosť takzvanej druhej viedenskej školy. Práve on tiež bude celý koncert dirigovať. Organizátori vedia, že s týmto programom vstupujú do jamy levovej. Očakávajú nesúhlasné reakcie, pretože viedenská smotánka je v názoroch na Schönberga a jeho kolegov rozpoltená. Koniec koncov záujem o koncert bol dlho mizivý a vypredať sa ho podarilo až bezprostredne pred jeho začiatkom. Avšak s tým, že sa večer tak zvrhne, vskutku nikto nepočíta ...

Choďte do blázinca!

Už pri prvých skladbách to v publiku občas zašumí. S každou ďalšou piesňou sú prejavy nespokojnosti stále hlasnejšie. Schönberg neudrží nervy na uzde a v jednej chvíli sa na prítomných „zabednencov“ rozkričí. Odpovie mu piskot a ironický potlesk, čo vyprovokuje tých divákov, ktorí sú s programom naopak spokojní. Čoskoro sa na galérii začne pošťuchovať niekoľko mužov vo frakoch. „Okamžite opustite sálu!“ vyzvú ich usporiadatelia. Len tým prilejú olej do ohňa. „Všetci bežte do blázinca, ak sa vám tá hudba páči!“ vykríkne zrazu ktosi. Padne facka, potom druhá. O chvíľu si páni šermujú pred tvárou päsťami a vzduchom lieta nábytok. Do bitky sa zapoja aj hudobníci a pár rán schytá aj Schönberg.

Nadšený svedok

Rozvášnený dav upokojí až privolaná polícia. Celá Viedeň na druhý deň nehovorí o ničom inom a na divokom večeri v Musikvereine si pochutnajú na novinách. Hlavný usporiadateľ koncertu Erhard Buschbeck (1889-1960) sa o pár dní postaví pred súd za to, že vlepil facku jednému z nespokojných divákov. „Samozrejme, videl som to aj počul!“ vypovedá operetný skladateľ Oscar Straus (1870–1954), predvolaný ako svedok. „Bol to najharmonickejší zvuk celého večera! Ľudia sa smiali. A ja sa otvorene priznávam k tomu, že som sa smial tiež, pretože prečo by sa človek nemohol zasmiať niečomu naozaj takému komickému?“, dodá s uspokojením…

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

Autor: © HISTORY revue / Milan Uram