Ostrov hrôzy pri Benátkach: Najdesivejším miestom sveta má byť Poveglia

Poveglia je malý ostrov v Benátskej lagúne na severe Talianska, ktorý sa pôvodne nazýval Popilia, zrejme podľa množstva topoľov, ktoré tam rástli. Prvá písomná zmienka pochádza už z roku 421, keď sa na ostrovček pred útokmi barbarov uchýlili obyvatelia neďalekých miest Padova a Este. Svoje nové pôsobisko postupne zveľaďovali a v 9. storočí už bolo pomerne prosperujúcim centrom s množstvom privilégií, ktoré domáci získali za podporu Benátok v obranných vojnách.

Práve tá však predznamenala aj ďalší osud ostrova. Keď v roku 1379 vypukol konflikt medzi Benátkami a Janovom, nepriateľské vojská sa pustili aj do Poveglie a za sebou nechali takú spúšť, že ju postupne opustili aj poslední obyvatelia. V nasledujúcich storočiach tak stredisko obchodu s rybami a soľou zívalo prázdnotou a hoci v roku 1527 benátsky dóža ponúkol ostrov mníchom, tí odmietli, a tak sa na tom ešte niekoľko storočí nič nezmenilo.

V polovici 17. storočia bola na Poveglii vybudovaná pevnosť, slúžiaca na obranu Benátok, a v roku 1776 sa z ostrova stalo stredisko kontroly všetkého tovaru a ľudí, prichádzajúcich do „mesta na vode“ loďou. V roku 1793 spozorovali na dvoch plavidlách prípady moru a ostrov zmenili na karanténnu stanicu pre chorých.

V Benátskej lagúne už mali s takýmto systémom skúsenosti. V rokoch 1403 až 1630 posielali nakazených morom či leprou na neďaleký ostrovček Lazzaretto Vecchio, kde podľa odhadov odborníkov umieralo v niektorých obdobiach až 500 ľudí denne. Neskôr tam však chorých vystriedali vojaci a synonymom smrti sa stala Poveglia.

Na ostrove žili len ošetrovatelia a chorí, odsúdení stráviť posledné dni života doslova v pekle na zemi. Rozhodnutie o ich presune sem sa rovnalo rozsudku smrti, a tak sa vstupu na Povegliu podľa záznamov zubami-nechtami bránili. Zbytočne – stačil jediný príznak a z obavy, aby nákaza nezdecimovala celé Benátky, skončil nešťastník na mieste, z ktorého nebolo návratu.

Odborníci odhadujú, že na ostrove mohlo ukončiť svoju životnú púť až 160 tisíc ľudí a hovorí sa, že Povegliu dnes spolovice tvorí popol nešťastníkov. Ich telá totiž končili v masových hroboch a keď sa jamy naplnili, podpálili ich, aby sa nákaza nešírila ďalej. V roku 1814 konečne ostrov začal písať novú kapitolu svojich dejín, nešťastie sa však na tento kúsok zeme predsa ešte vrátilo.

Nárek, stony a plač sa vraj znova z ostrova začali ozývať v roku 1922, keď tam začali posielať psychiatrických pacientov. Tak to aspoň tvrdia miestne legendy a tabuľa s nápisom “Reparto Psichiatria” na fasáde jednej z budov, hoci písomné dôkazy chýbajú. Niet sa však veľmi čo čudovať, vzhľadom na minulosť ostrova bolo takéto rozhodnutie mimoriadne sporné. Už tak nešťastní pacienti začali tvrdiť, že sa im zjavujú duchovia obetí moru a v noci ich budí krik umučených duší.

Ešte viac ich však trápili živí, najmä istý lekár so záľubou v krutých experimentoch a lobotómii. Povráva sa, že pri operáciách používal ručné vŕtačky a iné bolestivé nástroje, ktoré sa dnes ešte stále nachádzajú na ostrove. Mnoho ľudí tiež údajne utýral v starej zvonici, ktorá sa napokon stala osudnou aj jemu samotnému, keď sa v roku 1968 zabil po páde z jej vrcholu.

Niektorí tvrdia, že spáchal samovraždu, tvrdiac, že ho pacienti dohnali k šialenstvu, podľa iných mu na druhý svet ktosi dopomohol. Nech už je pravda akákoľvek, po smrti tyrana nemocnicu konečne zatvorili a odvtedy je ostrov znova opustený.

Budovy postupne chátrajú a hoci sa tu a tam objaví nejaký pokus o ich rekonštrukciu, zatiaľ k žiadnej nedošlo. V minulosti sa špekulovalo, že by na ostrove by mohla byť zriadená študentská ubytovňa, prípadne hotel, hrôzy sú však v mysliach domácich zrejme príliš živé, lebo Poveglia zostáva naďalej opustená a vstup na ňu je zakázaný.

Autor: © Zoznam/red