Unikátny moment histórie: Severná a Južná Kórea spojili sily v boji o zlato

 

Na majstrovstvách sveta v stolnom tenise, ktoré sa konajú v roku 1991 v japonskom meste Čiba, sa v kategórii ženských družstiev žiadne prekvapenie nečaká. Veď už osemkrát za sebou, nepretržite od roku 1975, spoľahlivo víťazí neporaziteľná Čína. Dokáže toto pravidlo niekto zmeniť? Nádejnými hráčkami disponuje napríklad Južná Kórea, rovnako tak skvelé stolné tenistky môže ponúknuť tá Severná. Lenže tieto dve krajiny sú už od skončenia kórejskej vojny v roku 1953 rozdelené a znepriatelené na život a na smrť. Vidina zlatej medaily ale dokáže pohnúť aj politickými ľadmi…

 

Rokovania na päť mesiacov

Šampionát sa má začať 24. apríla a už dlhú dobu predtým sa schádzajú najvyšší predstavitelia oboch kórejských ping-pongových zväzov, aby sa pokúsili uzavrieť prelomovú dohodu o vytvorení spoločného tímu. Je potrebné prekonať mnoho predsudkov. „Prebehlo 22 kôl rozhovorov a rokovania trvali päť mesiacov,“ potvrdzuje potom Čang Ung (*1938), severokórejský člen medzinárodného olympijského výboru. Napokon je 12. februára 1991 dohoda v pohraničnej dedine Pchanmundžom uzavretá. Spoločný tím dostane zjednocujúci názov Kórea a tvorí ho po 31 členoch z každej krajiny. „Trénovali sme spolu len mesiac a na začiatku som bola len rada, že sa nebudeme musieť stretnúť so silnou Severnou Kóreou,“ usmieva sa neskôr jedna z hviezd tímu, juhokórejská šampiónka Hjon Čong-hwa (*1969).

 

Nádej pre 70 miliónov

Od začiatku je jasné, že väčšiu nádej na úspech má ženská časť tímu. Družstvo tvorí okrem Hjon Čong-hwa a ďalších dievčat z oboch krajín aj jej veľká rivalka zo severu Ri Pun-hui (*1968). Obe zakrátko spojí priateľstvo. „Obe sme boli oficiálne kapitánkami, ale pretože Ri bola staršia, oslovovala som ju unni, čo sa jej veľmi páčilo,“ usmieva sa Hjon Čong-hwa. „Unni“ je v kórejčine úctivý výraz, ktorý používa dievča alebo žena na oslovenie staršej a váženejšej pani. Spoločný tím postupuje súťažou a nakoniec dôjde aj na vytúžené finále. Kórea nastupuje proti obávanej Číne a slávne víťazí, hoci v čínskom tíme sa o víťazstvo bijú aktuálna jednotka aj dvojka svetového rebríčka. „Cítila som sa úplne inak ako v ostatných zápasoch. Sledovalo nás s nádejou 70 miliónov Kórejcov zo severu aj z juhu,“ spomína Hjon Čong-hwa.

 

Prstienok na pamiatku

Členom víťazného tímu nevadí, že pri slávnostnom ceremoniáli nebudú počuť svoje národné hymny. Zjednotená Kórea si namiesto nich vybrala starú kórejskú ľudovú pieseň Arirang a aj jej tóny vháňajú stolným tenistkám slzy do očí. „Plakali sme a plakali,“ priznáva Hjon Čong-hwa. Ďalšie slzy ale ešte prídu. Hneď po skončení súťaže je tu totiž lúčenie. Severokórejská reprezentantka sa zdráha prijať od kamarátky z juhu darček na rozlúčku - zlatý prstienok si podľa severokórejských predpisov vziať nesmie. „Povedala som jej: Pokojne ho niekam schovaj, ale chcela by som, aby si mala krásnu spomienku,“ opisuje lúčenie Hjon. Obe priateľky z rozdelených krajín sa znovu stretnú o rok neskôr na olympiáde v Barcelone, tam už ale každá súťaží za svoju vlastnú krajinu. Potom na staré priateľstvo sadá prach. Zatiaľ čo Hjon šokuje svet svojim titulom majsterky sveta medzi jednotlivcami v roku 1993, Ri sa zo športovej scény vytráca. „Mám pocit, akoby som prišla o člena rodiny,“ komentuje odlúčenie Hjon Čong-hwa.

 

Historický krok

Uplynie 27 rokov a na nádej, že spoločný športový tím oboch kórejských štátov prispeje k ich zjednoteniu, sa už dávno zabudlo. Majstrovstvá sveta v švédskom Halmstade v roku 2018 ale spomienku oživia. Rozžrebovanie proti sebe vo štvrťfinále zvedie ženské tímy Severnej a Južnej Kórey. Diváci sa ale veľkého boja nedočkajú. Hráčky nastúpia na palubovku, trasú si rukami a oznámia, že stretnutie sa ruší. Namiesto toho spoja svoje sily a do semifinále postúpia ako jeden tím. Neistotu, či takáto situácia zodpovedá pravidlám, čoskoro rozptýlia usporiadatelia. „Keď som informoval predstavenstvo federácie, delegáti postojačky aplaudovali spojenému kórejskému tímu pri tomto historickom kroku,“ oznamuje predseda Medzinárodnej federácie stolného tenisu ITTF Thomas Weikert (*1953), sám bývalý aktívny hráč. „Je to dôležitý dôkaz o snahe presadzovať prostredníctvom športu mier medzi našimi krajinami,“ pochvaľuje si juhokórejský stolný tenista, člen Medzinárodného olympijského výboru a olympijský víťaz z roku 2004 Ju Sung-min (*1982).

 

Trénujú iba pár hodín

Semifinále s Japonskom potom sledujú milióny divákov v televízii a len prenos zápasu prostredníctvom Facebooku vidí šesť miliónov užívateľov. Kórejky majú tentoraz na spoločný tréning nie 45 dní ako kedysi, ale iba niekoľko hodín. K zápasu nastupujú v národných dresoch, pretože na prípravu jednotných úborov tiež nebol čas. Japonsku síce v semifinále podľahnú, ale aj tak získajú bronzovú medailu. Pri slávnostnom ceremoniáli je potom vztýčená ako severokórejská, tak juhokórejská vlajka. Nádej, že tentoraz už je spoločný tím predzvesťou zjednotenia oboch krajín na Kórejskom polostrove, sa ale opäť nevyplní.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Luděk Príhoda

Zdieľať článok na Facebooku