Najlepšie FOTO roka: Víťaz World Press Photo zachytáva útok na pôrodnicu v Mariupole

 

Víťazné diela súťaže World Press Photo Contest z roku 2023 predstavujú dôležité udalosti a upozorňujú na niektoré z najpálčivejších problémov, ktorým dnešný svet čelí – od zničujúcej vojny na Ukrajine, cez drsnú realitu v Afganistane kontrolovanom Talibanom až po mnohé podoby klimatickej krízy v krajinách celého sveta.

Víťazné snímky uvidia milióny návštevníkov výstavy World Press Photo vo viac ako 60 mestách po celom svete – vrátane Amsterdamu (otvorenie 22. apríla), Ríma, Berlína, Barcelony, Zürichu, Tel Avivu, Taipei, Singapuru, Mexico City, Jakarty, Sydney a Toronta.

 

World Press Photo of the Year (Hlavná cena)

Jevgenij Maloletka: Nálet na pôrodnicu v Mariupole

„Irynu Kalininovú (32), zranenú tehotnú ženu, nesú z pôrodnice, ktorá bola zničená počas ruského náletu na ukrajinský Mariupol. Jej báätko, pomenované Miron (podľa výrazu pre ´mier´) sa narodilo mŕtve a aj Iryna o pol hodiny neskôr zomrela.“

Na fotografii z 9. marca 2022 vidieť, ako záchranári nesú na nosidlách cez sutiny pôrodnice smrteľne ranenú tehotnú ženu, ktorá si rukou pridržiava zakrvavené brucho. Jevgenijovi Maloletkovi sa tak podarilo zachytiť chaotickú situáciu, ktorá nastala po útoku. "Pre mňa je to chvíľa, na ktorú chcem celý čas zabudnúť, no nemôžem," povedal fotograf pred ohlásením víťaza.

Žena na fotografii, 32-ročná Iryna Kalininová, zomrela na následky svojich zranení polhodinu po pôrode svojho mŕtveho dieťaťa, ktoré dostalo meno Miron. "Smrť tejto ženy a dieťaťa spája vojnu a možný zámer Ruska," cituje DPA predsedu poroty súťaže Brenta Lewisa. Ten pripomenul slová jedného z porotcov, že "je to, ako keby sa snažili zabiť budúcnosť Ukrajiny".

Maloletka a videoreportér AP Mstislav Černov, ktorý je taktiež Ukrajinec, dorazili do Mariupolu na začiatku invázie vo februári 2022 a ostali tam vyše dvoch týždňov. Podľa AP boli Maloletka a Černov poslednými medzinárodnými novinármi, ktorí v Mariupole ostali, keď sa im z neho podarilo utiecť. Maloletka uviedol, že spolu s Černovom verili, že je dôležité ostať v Mariupole aj napriek nebezpečenstvu, aby zbierali hlasy a emócie ľudí a ukázali ich celému svetu.

 

World Press Photo Story of the Year (Najlepšia fotografická séria)

Mads Nissen: Princ mieru v Afganistane

„Rodičia Khalila Ahmada (15) si nemohli dovoliť jedlo pre rodinu, a tak sa rozhodli predať jeho obličku za 3.500 dolárov. Po operácii Khalil trpel chronickými bolesťami a už viac nemal silu hrať futbal a kriket. Nedostatok pracovných príležitostí a hlad viedol k dramatickému nárastu ilegálneho obchodu s orgánmi. Herát, Afganistan.“

Tento príbeh zachytáva každodenný život ľudí žijúcich v Afganistane v roku 2022. V auguste 2021 sa z Afganistanu stiahli americké a spojenecké sily, čo znamenalo koniec 20-ročného pokusu o budovanie štátu. K moci sa krátko po páde afganského štátu dostal Taliban, ktorý nikdy neprestal s podporou rebélie po celej krajine.

V dôsledku toho bola zastavená všetka medzinárodná pomoc, ktorá v roku 2019 predstavovala odhadom 80 percent výdavkov krajiny, a došlo k zmrazeniu 7 až 9 miliárd dolárov aktív patriacich afganskému štátu. Bez týchto dvoch zdrojov vládneho príjmu sa už aj tak krehká afganská ekonomika fakticky zrútila.

Národný hrubý domáci produkt Afganistanu klesol začiatkom roka 2021 na približne 25 percent svojho maxima. Odhady na rok 2022 naznačujú, že 97 percent populácie žije pod hranicou chudoby a 95 percent ľudí nemá dostatok jedla. Hladomor hrozí deviatim miliónom ľudí a podľa OSN je viac ako milión detí vážne podvýživených. COVID-19, intenzívne suchá a neschopnosť humanitárnych organizácií poskytnúť pomoc tým, ktorí to potrebujú, to všetko zhoršilo krízu, ktorá sa v roku 2023 podľa očakávania ešte zhorší.

Dánsky fotograf Mads Nissen, ktorý vytvoril túto sériu pre Politiken, povedal: "Viac než v čokoľvek iné dúfam, že svojou prácou zvýšim nielen povedomie, ale aj angažovanosť voči miliónom Afgancov, ktorí práve teraz zúfalo potrebujú jedlo a humanitárnu pomoc."

 

World Press Photo Long-Term Project Award (Najlepší dlhodobý projekt)

Anush Babajanyanová: Trýznené vody

„Ľadovec Zapadny Suek v kirgizskom Naryne je zdrojom rieky Naryn, ktorá sa zase napája do rieky Syrdarja. Tá obteká Uzbekistan a preteká cez Kazachstan do zvyškov Aralského jazera.“

Prístup k vode dnes patrí k najdiskutovanejším otázkam v Strednej Ázii. Štyri vnútrozemské krajiny súperia o spoločné zdroje vody – a situáciu ešte zintenzívnila klimatická kríza. Vzájomná závislosť Tadžikistanu a Kirgizska na hornom a Uzbekistanu a Kazachstanu na dolnom toku riek Syrdarja a Amudarja po celé desaťročia podporovala mierovú interakciu pri využívaní tohto zdroja. No sucho, protichodné potreby a zlé hospodárenie s vodou túto dlhodobú spoluprácu narúšajú. Postsovietska nezávislosť týchto štyroch krajín, následný rast národných identít a vzostup privatizovaného priemyslu, to všetko prispieva k tejto nerovnováhe.

V minulosti krajiny na hornom toku, závislé od dodávok vodnej energie, ktorá nepostačovala na pokrytie zimných potrieb, získavali energiu z fosílnych palív z krajín na dolnom toku za ceny dotované sovietskou vládou. Toto usporiadanie umožnilo krajinám na hornom toku šetriť v zime vodu, ktorú potom v lete vypúšťali, aby zavlažovala dôležité poľnohospodárske oblasti na dolnom toku. Zlyhanie sovietskeho dotačného systému však viedlo krajiny na hornom toku k tomu, že v zime vypustili viac vody na výrobu elektriny, čo má v dolnej časti za následok záplavy a menej vody na letné zavlažovanie. Krajiny na dolnom toku odolávajú pokusom Kirgizska získať za vodu platbu.

Nedávne intenzívne suchá situáciu ešte zhoršili. Vo februári 2022 napríklad nádrž Toktogul v Kirgizsku obsahovala iba 8,6 miliardy kubických metrov vody, čo je výrazne pod jej kapacitou 19,5. Dokonca sa blížila k úrovni 5,5 miliardy kubických metrov, pri ktorej je priehrada považovaná za „mŕtvu“ a neschopnú vyrábať energiu. Vzácny vodný zdroj, ľadovce v Kirgizsku a Tadžikistane, navyše v súčasnosti ustupujú. Hoci sa kvôli tomu dočasne zvýši prietok vody, v budúcnosti to pravdepodobne situáciu zhorší.

Fotografka zdokumentovala odolnosť ľudí žijúcich v tomto regióne, ktorí sa problematike vodného hospodárstva venujú dlhé roky. Povedala: „Voda sa prelína s ich životmi. Životy ľudí sa menia aj preto, že sa mení klíma a tomu sa musia prispôsobiť aj oni. Chcela som zachytiť ich mocného ducha. Jedným z dôvodov, prečo som rada, že tento projekt vyhral, je, že to znamená, že môžem tento príbeh zdieľať so širším publikom. Príbehy zo Strednej Ázie nie sú dostatočne pokryté.“

 

World Press Photo Open Format Award

Mohamed Mahdy: Tu ma dvere nepoznajú

„Projekt Mohameda Mahdyho predstavuje pomocou nájdených snímok a umelcových vlastných fotografií elégiu komunitného spôsobu života na pokraji vymiznutia.“

Obyvatelia Al Max, rybárskej komunity v egyptskej Alexandrii, žili po celé generácie blízko vody. Svoje domy si postavili priamo pozdĺž kanála Mahmoudiyah, ktorý spájal ich rybárske lode so Stredozemným morom. Život pri vodách kanála sa mohol zdať idylický, najmä pre fotografov ako Mohamed Mahdy, ktorého toto miesto spočiatku priťahovalo pre jeho atmosféru, no uživiť sa rybolovom v Al Max bolo vždy ťažké. Medzinárodné environmentálne dohody obmedzujú počet dní, počas ktorých môžu obyvatelia loviť. Znečistenie z okolitých tovární núti rybárov plaviť sa ďalej na more na malých drevených člnoch, čo ohrozuje ich člny a životy. Napriek výzvam si tu ľudia vytvorili silnú a jedinečnú komunitu a kultúru.

V roku 2020 však egyptská vláda začala s vysťahovaním častí Al Max a premiestňovaním ľudí do obydlí niekoľko kilometrov od kanálov. Doteraz bola premiestnená asi tretina štvrte Al Max. Vláda uvádza ako dôvody na premiestnenie stúpajúcu hladinu morí v dôsledku globálnej zmeny klímy a potrebu obnovy a rozvoja miest, no mnohí obyvatelia zostávajú skeptickí voči jeho nevyhnutnosti. Isté je, že premiestnenie neznamená len demoláciu domov, ale aj ohrozenie kolektívnych spomienok a miestnej kultúry Al Max. Príbehy zachytené týmto projektom hovoria o neistote ľudí, ktorí sa snažia o uznanie uprostred globálneho ekonomického a environmentálneho otrasu.

Ľudia z komunity Al Max hovoria o ľúbostných listoch alebo posledných slovách nájdených vo fľašiach, ktoré sa vyplavili na ich brehy. Mohamed Mahdy kvôli tomuto projektu povzbudzoval obyvateľov, aby napísali svoje vlastné listy a vytvorili tak archív súkromných spomienok pre budúce generácie. Návštevníci webovej stránky tiež majú posielať svoje listy obyvateľom Al Max, čím sa otvára komunikačný kanál s vonkajším svetom.

 

Najlepšie snímky z Európy:

 

Najlepšie snímky z Afriky:

 

Najlepšie snímky z Ázie:

 

Najlepšie snímky z JUHOVÝCHODNEJ ÁZIE a OCEÁNIE:

 

Najlepšie snímky z JUŽNEJ AMERIKY:

 

Najlepšie snímky zo SEVERNEJ a JUŽNEJ AMERIKY:

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdieľať článok na Facebooku